Hodnotenie obtiažnosti ferrat

Ferraty sa nehodnotia podľa skalnej lezeckej stupnice obtiažnosti (ako napr. UIAA stupnice, francúzska stupnica, americká stupnica, saská stupnica a pod.), ale majú vlastné stupnice a kritériá hodnotenia obtiažnosti, ktoré sú od tých čisto lezeckých odlišné.

Základom pre hodnotenie je: technická obtiažnosť a celková obtiažnosť z horolezeckého hľadiska, ale zohľadňuje sa aj celkový charakter túry, dĺžka výstupu, nadmorská výška, náročnosť nástupu i zostupu, možnosť výskytu snehu, pravdepodobnosť padajúceho kamenia, stav umelých pomôcok, nebezpečnosť v prípade zvratu počasia i.

V alpských krajinách sa používa niekoľko stupníc, podľa lokality.

Najpoužívanejšia v Európe je rakúska päťstupňová škála A – E podľa horolezca Kurta Schalla, ktorú zaviedlo vo svojich sprievodcoch vydavateľstvo Schall Verlag a používa sa aj v súčasných špičkových sprievodcoch značky Alpenverlag.

Rakúska škála presne definuje jednotlivé stupne a možno si teda lepšie predstaviť, aká ťažká cesta bude. S týmto typom hodnotenia sa však stretnete aj v talianskych Dolomitoch alebo v oblastiach pri francúzsko-talianskych hraniciach.

A – jednoduché

Mierne sklonené (dlhšie) alebo zvislé (kratšie) rebríky. Železné kramle väčšinou v menej strmej skale. Ojedinele exponované miesta, napriek tomu však ľahko zvládnuteľné. Terén má dostatok dobrých chytov a stupov (s výnimkou rebríkov cez skalné stupne). Skúsený lezec s dobrou rovnováhou a istým krokom nepotrebuje na takých cestách žiadne istenie. Pre deti a neskúsených sa hodí mať krátke lano na horné istenie.

B – mierne ťažké

Strmejší skalný terén s exponovanými úsekmi. Zvislé dlhšie rebríky, kramle, železné stupy alebo reťaze. Niektoré pasáže sú už namáhavé a vyžadujú si silu. Podľa horolezeckej stupnice ide o terén obtiažnosti 2 - 3. Aj mnohí rutinovaní skalkári tu používajú základné istiace prostriedky. Začiatočníci a deti už musia mať kompletnú istiacu výbavu. Pre istotu mať krátke lano na doplnkové istenie.

C – ťažké

Strmý až veľmi strmý skalný terén. Celá cesta vedie exponovaným terénom. Kolmé rebríky, kramle a stupy, ktoré môžu byť horšie dosiahnuteľné pre nižšie postavy. Časté zvislé úseky sú zaistené len oceľovým lanom. V niektorých miestach môže byť cesta silovo náročná. Podľa horolezeckej stupnice ide o terén obtiažnosti 3 - 4. Dlhšie stúpanie už patrí medzi náročnejšie akcie a istiť by sa mali v plnom rozsahu aj skúsení borci. Začiatočníci a deti by mali takýmto terénom stúpať len s doplnkovým istením zo strany skúseného partnera.

D – veľmi ťažké

Zvislý, často tiež previsnutý terén. Kramle a stupy sú hocikedy dosť ďaleko od seba. Veľmi exponovaná a strmá skala, kde je takmer vždy istenie jedným oceľovým lanom. Dlhšie zvislé až previsnuté pasáže, v ktorých je vo zvýšenej miere nutná dostatočná sila v rukách. Predpokladá sa, že lezec je trénovaný a celkovo v dobrej fyzickej kondícii. Cestou sa dá stretnúť s krátkymi lezeckými úsekmi obtiažnosti 1 – 2, ktoré nie sú zaistené vôbec a je nutné ich s istotou prekonať. Cesty tejto obtiažnosti sú vhodné len pre skúsených, ktorí sú samozrejme plne vybavení istiacimi prostriedkami. Odporúča sa obuv s podrážkou, ktorej vlastnosti sa podobajú lezečkám. Pre začiatočníkov a deti nevhodné.

E – extrémne ťažké

Extrémne nároky na silu, istotu kroku (často v lezeckých topánkach) a predovšetkým rovnováhu. Určené pre špecialistov a fajnšmekrov. Tento stupeň obtiažnosti sa vyskytuje na zaistených cestách veľmi zriedka (napr. Seewand). Úseky často zahŕňajú lezenie. Vo zvýšenej miere platia všetky charakteristiky popísané pri obtiažnosti D. Ojedinele sa objavujú veľmi previsnuté úseky, klasifikované ako „F“.

Hlavnou hodnotiacou stupnicou obtiažnosti ferrat vo Švajčiarsku je Hüslerova - K1-K6.

Zaujímavú metódu členenia náročnosti použil vo svojich knihách autor zavedených sprievodcov, Švajčiar Eugen Hüsler. Ten delí zaistené cesty do štyroch kategórií. V každej kategórii potom používa trojstupňové hodnotenie obtiažnosti (ľahké, stredné, ťažké), pričom v kategórii najťažších ciest klasifikuje v štyroch stupňoch (pomerne obtiažny, obtiažny, veľmi obtiažny, extrémne obtiažny). Na prvý pohľad komplikované, ale v skutočnosti veľmi praktické a presné.

V niektorých Hüslerových knihách charakterizuje náročnosť ciest graficky výstižný kríž, tzv. Hüsler-Klettersteigkreuz HKK. V štyroch stupňoch charakterizuje obtiažnosť cesty v štyroch ohľadoch – sila, vytrvalosť, expozícia a potrebná skúsenosť s pohybom v horách.

Od roku 2002 zaviedol Švajčiarsky alpský klub (SAC) hodnotenie peších túr, ktoré dopĺňa klasické ferratové hodnotenie, predovšetkým z hľadiska objektívneho nebezpečenstva hôr a často sa týka nástupov a zostupov pri celodenných túrach, ktorých súčasťou ferrata je. Teda hodnotenie náročnosti túry k bodu nástupu a späť.

T1 - pešia turistika. T2 - horská turistika. T3 - náročná horská turistika, možné úseky s reťazami. T4 – alpský terén, skalnaté, exponované úseky, náročnejšia orientácia. T5 - náročný alpský terén, často bez ciest, občas ľahké lezenie do II. stupňa UIAA, možnosť snehových polí, miestami potreba istiť lanom, značenie modrobiele. T6 - veľmi náročný alpský terén, často bez ciest, po ľadovci, zlé značenie, obtiažna orientácia, vyžaduje veľké skúsenosti.

Vo veľkej obľube sú stále ferratové klasiky v Dolomitoch alebo pri Lago di Garda. Dolomitské ferraty sú hodnotené najmä stupnicou AF, ale všeobecne taliani hodnotia v piatich stupňoch a významovo sa výklad podobá stupniciam v nemecky hovoriacich krajinách: F (facile) – ľahké. MD (media difficolta) – stredne ťažké. D (difficile) – ťažké. MD (molto difficile) – veľmi ťažké. ED (estrema dificolta) – extrémne ťažké.

Francúzi používajú dve stupnice. Tá staršia klasická sa podobá talianskej. F (facile) – ľahké. PD (peu difficile) – menej ťažké. D (difficile) – ťažké. TD (trés difficile) – veľmi ťažké. ED (extrement difficile) – extrémne ťažké.

Modernejšiu stupnicu vyvinul známy ferratový publicista P. Sombardier a delí zaistené cesty podľa typu. Via ferrata école - ľahká, cvičná cesta, vhodná pre začiatočníkov a deti. Via ferrata sportive – krátka cesta športového štýlu, obvykle silovo náročná, ľahko dostupná z údolia. Via ferrata sportive/montagne – zaistená cesta je súčasťou horskej túry a je nutné počítať s objektívnym nebezpečenstvom.

V prvom rade musím starostlivo naštudovať sprievodcu a vybrať cesty, zodpovedajúce zručnostiam, veku a kondícii účastníkov výstupu. Pribúda ľahko dostupných, kratších ferrat, ktoré sú obvykle silovo náročnejšie. Niečo iné je celodenná túra vo vyšších polohách a zaistený úsek je iba časťou cesty. Jednoducho nie je to len stupeň, ale mnoho ďalších informácií.

Pre vašu orientáciu pomôže porovnanie s prelezenými cestami. Všetky cesty vyžadujú starostlivé plánovanie, najmä časové, alternatívnych variantov, únikových ciest v prípade núdze atď.

Ľahké cesty – jednoduché trasy, pokiaľ chýbajú prírodné stupy, sú nahradené pohodlnými umelými (rak. AB, F, K1-2).

Stredné cesty – pohyb strmším terénom starostlivo zaistenou cestou. Umelé pomôcky sú na všetkých komplikovaných miestach. Silovo náročné len ojedinele (rak. C, K3, PD).

Obtiažne až extrémne - ide o cesty, ktoré už čiastočne vedú náročným terénom, ale sú veľmi dobre istené a ťažké miesta sa vyskytujú skôr ojedinele. (rak. DE vyššie, K4-6, DE). S rastúcou náročnosťou pribúda exponovaných úsekov, silovo a na obratnosť aj vytrvalosť náročnejších pasáží a často aj objektívne nebezpečenstvo horského terénu.

• Prístup a zostup – dlhšie nástupy zvyšujú celkovú náročnosť
• Výška a expozícia – subjektívne zvyšujú obtiažnosť
• Počasie – mokré alebo zľadovatené úseky sú výrazne ťažšie
• Vybavenie - ferraty bez umelých pomôcok (napr. bez kramlí) sú ťažšie
• Psychika – pri veľkej expozícii môže byť trasa pre niekoho oveľa náročnejšia