Korzická GR20 - rýchlo a naľahko

Skrátka, že nič nie je zadarmo, sme si vyskúšali na vlastnej koži počas nášho týždenného dobrodružstva v korzických horách.

Vyrážame autom z Prahy. Okrem Aničky a mňa idú ešte dve naše kamarátky Kačka a Áďa ako support, takže budeme môcť trasu absolvovať naozaj „naľahko“. Ideme cez Pisu a jej šikmú vežu do Livorna, tam nabiehame na trajekt a potom ešte dochádzame 2 h na štartové miesto do dediny Calenzana.

Tu si vychutnávame asi poslednú sprchu na najbližších pár dní, rýchlu večeru a plní očakávania si líhame v úplne prázdnom kempe.

Trasu sme rozdelili na 5 etáp:

1. Calenzana - Asco
2. Asco - Castel de Vergio
3. Castel de Vergio - Vizzavona Gare
4. Vizzavona Gare - Bergies de Basseta
5. Bergies de Basseta - Conca

Čo je potrebné vedieť skôr ako vyrazíte »

Mapa celej trasy » 

A je to tu, budíček o 4:30, rýchlo sa obliecť, hodiť do seba nejaké raňajky a vyrážame. Za tmy stúpame k prvému vrcholu, zahrievame nohy a pľúca. Prvý deň bude asi skôr poznávací, takže volíme trochu pomalšie tempo, aby sme sa hneď na začiatku neunavili.

Stretávame prázdne refugiá, za každým hrebeňom sa nám krajina mení pred očami, a konečne, asi v 1600 metroch, stretávame prvý sneh. Korzika je v tomto ohľade skutočne jedinečná. Vďaka pestrosti miestnej krajiny môžete za jeden deň spoznať rozoklané hrebene aj zelené údolia.

Okolo piatej hodiny popoludní sa konečne dostávame na hrebeň, z ktorého už je vidieť do údolia, kde na nás čakajú dievčatá s jedlom, spacími vreciami a otvorenou náručou. Po dobehu okamžite dopĺňame všetko potrebné, teda ionťáky, jedlo, vodu...

Priamo v Ascu sa spať nedá, takže posúvame asi dva kilometre dole do údolia do ďalšieho opusteného kempu. Umývame sa v rieke, napchávame sa špecialitami z Adventure Menu a ideme spať.

Hneď na začiatku etapy nás čaká najväčšia výzva. Dostať sa do najvyššieho bodu na celej trase. Po asi dvoch a pol hodinách škrabania sa z väčšej časti po zľadovatenom snehu sme uznali, že tadiaľto cesta nevedie. Na takto skorý prechod sedla v 2600 metroch nie sme ani zďaleka vybavenia. Voláme teda dievčatám, aby nás dole vyzdvihli a celý hrebeň obchádzame.

V pláne je vrátiť sa na trasu GR20 na druhej strane hrebeňa. Po hodine jazdy opäť vybiehame a cestou necestou sa vraciame na vytýčenú trasu. Zvyšok cesty už je relatívne zvládnuteľný, aj keď pár technických úsekov sa tam tiež nájde.

Stále sme v horách takmer sami. Občas stretneme nejakých batôžkárov, ale dali by sa spočítať na prstoch jednej ruky. Posledné 3 km boli v prenádhernom traile. Dievčatá na nás zase nedočkavo čakali, takže hneď po dobehu sme sa mohli pustiť do obnovy síl na zajtra.

Chata v Casteli je ešte zatvorená, a tak opäť posúvame kúsok dole na parkovisko. Tam sa oplachujeme v potoku, staviame stany a ideme do hajan. Spálená koža na krkoch a stehnách už sa dosť hlasno ozýva, ale únava je silnejšia, a tak zaspávame celkom rýchlo.

Začiatok etapy je parádny. Ušliapaná a prehľadná cestička nás vedie k ďalším krásam. Cesta prvých 15 km beží cez náhorné plošiny s jazerami, horskými pastvinami a je to až rozprávkovo krásne.

Ideme s Aničkou kus od seba, trasa je tu dobre značená a terén prehľadný. Asi po dvoch hodinách zastavujem a čakám na Aničku. Tá však ani po dlhej dobe nikde. Začínam tušiť nejaký problém.

Nakoniec sa ukazuje, že má Anička natiahnuté koleno a bohužiaľ nemôže pokračovať . Ďalej idem teda sám, Korzika mi teraz samotnému ukazuje svoje krásy a surovosť, predovšetkým vo vyšších polohách. V mäkkých bežeckých topánkach je to, pravda, občas dosť na hrane.

Dievčatá naberajú Aničku a mieria na určený koniec dnešnej etapy vo Vizzavone. Rozložili sme stany, uvarili jedlo a opäť upadli do sladkého bezvedomia.

Prvá etapa, kedy som od začiatku do konca iba sám. Na chrbte toho nesiem menej, tak o to rýchlejšie môžem bežať. Začína sa tradične do kopca, ale prvých 25 km zvládam relatívne rýchlo. Polovicu vzdialenosti aj prevýšenia mám za sebou asi po 4 hodinách.

Bohužiaľ, ten viac technickejší a súčasne aj vyššie položený úsek, ma ešte čaká. Na hrebeňoch už ma sneh neprekvapuje, len som nepočítal so silným protivetrom, ktorý mi okrem morálu, berie aj sily. Ale už len dvakrát hore a dole, prebehnúť 7km skalnatý hrebienok a potom už to je „len“ z kopca.

Celkom hotový dobieham k dievčatám. Mám u nich objednanú bagetu, ktorá ma posledných 10 km hnala dopredu. Po krátkom odpočinku nasadáme do auta a schádzame dole k rieke na naše dnešné kempovisko, kde sa môžeme umyť v lagúne.

Spoločne pozeráme na západ slnka, nadávame na kukučku, ktorá nás podľa niektorých sleduje od prvého dňa, varíme výdatné Adventure Menu a ideme spať.

Posledný maratón a som na konci GR20. Parametre dnešnej etapy sú dosť divné, pretože musím nastúpiť skoro 1800 m a sklesať 3000 m. Pľuzgiere o sebe dávajú vedieť. Prvých pár kilometrov má byť relatívne po rovinke, takže dúfam, že sa trochu rozbehnem a na bolesť zabudnem.

Dievčatá ešte spia, keď vybieham. Bežím na zotrvačnosť. Posledný výbeh do 2000 metrov je opäť po snehu. Na ceste dole sa párkrát rozsekám, ale som stále bližšie k cieľu. Podľa predpovede má na poludnie začať pršať, a tak sa snažím dostať cez dnešné druhé stúpanie čo najskôr.

Občas sa mi značka trochu stratí, neviem, či to je nepozornosťou alebo tým, že sú značky po zime oprýskané, ale navigácia v hodinkách to istí. Stúpam do Village de Bavella, jedného z najkrajších miest na trase, teda aspoň podľa sprievodcu. Ja z neho vidím ale pekný guľový, lebo je celé sedlo zaliate hmlou a mierne mrholí. Odtiaľ už „len dole“. Na 18 km mám sklesať asi 2000 metrov. Prevádzka v protismere už výrazne hustne, sezóna začína a je na čase zmiznúť.

Hodinky mi ukazujú posledné 2 kilometre. Je to zvláštny pocit. Po prebehnutí toľkými miestami, po toľkých zážitkoch, toľkých útrapách to za chvíľu všetko skončí.

Teda aspoň pre mňa, Korzika tu asi ešte nejaký čas bude. A je to. Vypínam hodinky, plácam si s Kačkou, dotýkam sa cieľovej cedule, a už nebežím.

• Zistite si čo najviac o tamojších aktuálnych podmienkach, Korzika nie je ako naše hory.
• Majte so sebou ako správne vybavenie, tak aj ždibec odvahy. Veľká časť trasy je skutočne technickým, niekedy až lezeckým terénom.
• Počítajte s tým, že v podstate všade nad cca 1700 m nm je sneh (v našom prípade na konci apríla). To znamená dobré topánky, trekingové palice, nesmeky. Stretol som aj dvoch turistov, čo mali regulárne mačky a cepíny, ktoré by sa nám napr. pri prechode sedla pri Monte Cinta celkom hodili).
• Majte dostatok opaľovacieho krému. So snehom a nadmorskou výškou je spojené intenzívnejšie slnečné žiarenie. Mňa sa jeho nedostatok vypomstil ako priamo na horách, tak aj v týždňoch po návrate.

Počítajte s naozaj výrazne technickým terénom, keď kilometre nabiehajú pomaly, výškové metre ešte pomalšie a cesty z hrebeňov sú mnohokrát nebezpečnejšie, ako cesta hore. Určite neodporúčam niekomu, pre koho by to bol prvý horský prechod.

Refugia a miesta na spanie sú na trase v podstate každých 8-10 km, tým pádom nie je potrebné prechádzaž ohromné diaľky, aby ste našli miesto na spanie. Pokiaľ ale počítate s tým, že sa na chate vyspíte, odporúčam urobiť rezerváciu dlho dopredu. Stáva sa totiž, že bývajú rezervované aj niekoľko týždňov vopred.

Záleží potom len na vás, akým štýlom budete chcieť trasu zdolať, či naľahko so supportom ako my, alebo v pokoji a pohode „na vlastnú päsť“. Za mňa je to právom jedna z najospevovanejších diaľkových trás v Európe a každý, kto si na ňu trúfne, na to bude ešte dlho spomínať.